Stratené evanjelium podľa Petra 1 Nikto zo Židov si však neumýval ruky, ani Herodes, ani nikto z jeho sudcov. Keď si ich odmietli umyť, vstal Pilát. Kráľ Herodes rozkázal, aby chytili Pána a povedal im: „Urobte všetko, čo som vám prikázal, aby ste mu urobili.“ 2 Stál tam Jozef, priateľ Piláta a Pána. Keďže vedel, že ho chcú ukrižovať, prišiel k Pilátovi a požiadal o telo Pánovo na pochovanie. Pilát poslal k Herodesovi a požiadal o jeho telo. Herodes povedal: „Brat Pilát, hoci sa naňho nikto nepýtal, rozhodli sme sa ho pochovať, najmä keď sa blíži sobota, lebo v zákone je napísané, že nad usmrteným slnko nezapadá.“ 3 A vydal ho ľudu v deň pred Nekvasenými chlebmi, ich sviatkom. Oni chytili Pána, bežali doňho a strkali ho so slovami: „Odvlečme Syna Božieho, keďže sme nad ním získali moc!“ Obliekli ho do purpuru, posadili ho na súdnu stolicu a hovorili: „Súď spravodlivo, kráľ Izraela!“ Jeden z nich priniesol tŕňovú korunu a položil ju Pánovi na hlavu. Iní sa postavili a pľuli mu do očí, iní ho bili po lícach, iní ho pichali trstinou a niektorí ho bičovali a hovorili: „Touto cťou uctievajme Syna Božieho.“ 4 Priviedli dvoch zločincov a ukrižovali Pána medzi nimi. On však mlčal, akoby ho nič nebolelo. Keď zdvihli kríž, napísali nápis: „Toto je kráľ Izraela.“ Položili pred neho jeho rúcho, rozdelili si ho medzi seba a hodili o ne los. Jeden z tých zločincov ich karhal: „My sme toľko trpeli za zlo, ktoré sme spáchali, ale tento, ktorý sa stal Spasiteľom ľudí, čo vám zle urobil?“ Rozhnevali sa na neho a prikázali, aby mu nezlomili nohy, aby zomrel v mukách. 5 Bolo poludnie a tma sa rozšírila po celom Judsku. Ľudia sa báli a úzkostlivo sa báli, že by slnko ešte nezapadlo, kým by žil. Veď je napísané, že slnko nezapadlo nad tým, ktorý bol usmrtený. Jeden z nich povedal: „Dajte mu piť žlč s octom!“ Zmiešali a dali mu piť a všetko naplnili a vykonali svoje hriechy proti svojej hlave. Mnohí chodili s lampami v domnení, že je noc, a padali. A Pán zvolal: „Moja moc, moja moc, opustila si ma!“ A keď to povedal, bol vzatý hore. A v tú hodinu sa opona jeruzalemského chrámu roztrhla na dvoje. 6 Potom vytiahli Pánovi klince z rúk a položili ho na zem. Celá zem sa zatriasla a nastal veľký strach. Potom zažiarilo slnko a bola deviata hodina. Židia sa radovali a dali jeho telo Jozefovi, aby ho pochoval, keďže videl, aké dobré skutky vykonal. Vzal Pána aj s ním, zavinul ho do ľanu a priniesol ho do svojho hrobu, ktorý sa volal Jozefova záhrada. 7 Židia, starší a kňazi si uvedomili, aké zlo si spôsobili, a začali nariekať a hovoriť: „Beda našim hriechom, lebo sa priblížil súd a koniec Jeruzalema.“ Ja a moji spoločníci sme boli zarmútení a zranení v duši sme sa skryli, lebo nás hľadali ako zločincov a chceli podpáliť chrám. Pri tom všetkom sme sa postili, sedeli, smútili a plakali dňom i nocou až do soboty. 8 Ale zákonníci, farizeji a starší sa zhromaždili, keď počuli, že všetok ľud repce a bije sa do pŕs a hovorí: „Ak sa jeho smrťou stali takéto mocné znamenia, pozrite sa, aký je spravodlivý!“ Starší sa zľakli a prišli k Pilátovi, prosili ho:
„Daj nám vojakov, aby sme tri dni strážili jeho hrob, aby neprišli jeho učeníci a neukradli ho, a ľud si nemyslel, že vstal z mŕtvych a neurobil nám zle.“ Pilát im dal stotníka Petronia s vojakmi, aby strážili hrob. S nimi prišli k hrobu starší a zákonníci, privalili veľký kameň so stotníkom a vojakmi a všetci, čo tam boli, ho položili ku dverám hrobu, pripevnili sedem pečatí, postavili tam stan a strážili ho. A skoro ráno, keď sa blížila sobota, prišiel zástup z Jeruzalema a okolia, aby videli zapečatený hrob. 9 A v noci, keď sa blížil Pánov deň, keď vojaci strážili dvaja po dvoch, zaznel na nebi mocný hlas a videli, ako sa otvorili nebesia a ako odtiaľ zostupujú dvaja muži s veľkým svetlom a približujú sa k hrobu. Kameň, ktorý bol priložený k dverám, sa sám od seba odvalil a rozstúpil; a hrob sa otvoril a obaja mladíci vošli dnu. 10 Keď to teda vojaci videli, zobudili stotníka a starších, lebo aj oni boli usilovní strážiť. A keď rozprávali, čo videli, opäť videli troch mužov vychádzať z hrobu a dvoch z nich podopierali jedného a za nimi nasledoval kríž. Hlava dvoch siahala až po nebo, ale hlava toho, ktorého viedli, prevyšovala nebesia. A počuli hlas z nebies, ktorý hovoril: „Hlásal si spiacich.“ A z kríža zaznela odpoveď: „Áno.“ 11 Uvažovali teda, či majú ísť a oznámiť to Pilátovi. A kým o tom ešte uvažovali, opäť sa otvorilo nebo a istý človek zostúpil a vošiel do hrobu. Keď stotník a tí, čo boli s ním, videli to, v noci sa ponáhľali k Pilátovi, opustili hrob, ktorý strážili, a vypovedali všetko, čo videli, veľmi zarmútení a hovorili: „Vskutku, on bol Syn Boží.“ Pilát odpovedal: „Som čistý od krvi Syna Božieho, ale vy ste to rozhodli.“ Všetci sa k nemu priblížili a prosili ho, aby prikázal stotníkovi a vojakom, aby nič nehovorili o tom, čo videli. Lebo je pre nás lepšie, hovoria, byť vinní z najväčšieho hriechu pred Bohom a nepadnúť do rúk židovského ľudu a byť kameňovaný. Pilát teda prikázal stotníkovi a vojakom, aby nič nehovorili. 12 A na úsvite Pánovho dňa Mária Magdaléna, učeníčka Pána, sa bála Židov, lebo horeli hnevom, a neurobila pri Pánovom hrobe to, čo ženy robia pre tých, čo zomierajú, a pre tých, ktorých milujú. Vzala so sebou priateľky a prišla k hrobu, kde bol pochovaný. Báli sa, aby ich Židia neuvideli, a povedali: „Aj keď sme v ten deň, keď bol ukrižovaný, nemohli plakať a nariekať, teraz urobme toto pri jeho hrobe! Kto nám však odvalí kameň, ktorý bol položený pri dverách hrobu, aby sme mohli vojsť, sadnúť si k nemu a konať, čo sa patrí? Lebo kameň bol veľký a bojíme sa, aby nás niekto nevidel. A ak nemôžeme, ale predsa len postavíme pri dverách veci, ktoré si prinesieme na jeho pamiatku, budeme plakať a nariekať, kým neprídeme domov.“ 13 Išli a našli hrob otvorený. Priblížili sa a nazreli doň. Videli tam mladého muža sedieť uprostred hrobu, krásneho a oblečeného v presvetlenom rúchu. Ten sa ich opýtal: „Prečo ste prišli? Koho hľadáte? Ukrižovaného? Vstal z mŕtvych a odišiel.“ Ak neveríte, nazrite a uvidíte miesto, kde ležal, že ho tu nie je, lebo vstal z mŕtvych a odišiel tam, odkiaľ bol poslaný. Ženy sa zľakli a utiekli. 14 Bol posledný deň nekvasených chlebov a mnohí odchádzali a vracali sa domov, keď sa sviatok skončil. My dvanásti učeníci Pána sme plakali a boli sme zarmútení. Každý z nás, zarmútený nad tým, čo sa stalo, odišiel domov. Ja, Šimon Peter a môj brat Andrej, sme si vzali siete a išli k moru. Bol s nami aj Lévi, syn Alfeov, ktorého Pán...