Jonáš KAPITOLA 1 1 Vtedy zaznelo slovo Hospodinovo k Jonášovi, synovi Amittajovho, povediac: 2 Vstaň, choď do Ninive, toho veľkého mesta, a krič proti nemu; lebo ich bezbožnosť vystúpila predo mňa. 3 Ale Jonáš vstal, aby utiekol do Taršíša pred tvárou Hospodinovou a zišiel do Joppy. A našiel loď idúcu do Taršíša. Zaplatil za ňu cestovné a zišiel do nej, aby išiel s nimi do Taršíša od tvári Hospodinovej. 4 Ale Hospodin zoslal na more veľký vietor a na mori sa strhla veľká búrka, takže sa loď akoby rozbila. 5 Námorníci sa zľakli a kričali každý k svojmu bohu a vrhali tovar, ktorý bol na lodi, do mora, aby to od nich odľahčili. Ale Jonáš zostúpil na boky lode; a ležal a tvrdo spal. 6 Veliteľ lode teda pristúpil k nemu a povedal mu: Čo máš na mysli, ty, čo spíš? vstaň, vzývaj svojho Boha, ak bude Boh myslieť na nás, aby sme nezahynuli. 7 A povedali každý svojmu druhovi: Poď, losujme, aby sme vedeli, pre koho je to zlo na nás. Hodili teda los a los padol na Jonáša. 8 Potom mu povedali: Povedz nám, prosím, pre koho je to zlo na nás; Aké je tvoje povolanie? a ty si odkiaľ? aká je tvoja krajina? a ty si z akých ľudí? 9 A on im povedal: Som Hebrej; a bojím sa Hospodina, Boha nebies, ktorý učinil more a súš. 10 Vtedy sa mužovia veľmi báli a povedali mu: Prečo si to urobil? Lebo muži vedeli, že utiekol pred Hospodinom, lebo im to povedal. 11 Vtedy mu povedali: Čo ti urobíme, aby sa nám more upokojilo? lebo more robilo a bolo búrlivé. 12 A on im povedal: Zoberte ma a hoďte ma do mora. tak sa vám more upokojí, lebo viem, že pre mňa je na vás táto veľká búrka. 13 Muži však usilovne veslovali, aby ho priviedli do krajiny; ale nemohli, lebo more robilo a búrilo sa proti nim. 14 Preto volali k Hospodinovi a vraveli: Prosíme ťa, Pane, prosíme ťa, nech nezahynieme za život tohto človeka a nevlož na nás nevinnú krv, lebo ty si, Pane, urobil, čo sa mu páčilo. teba. 15 A tak vzali Jonáša a hodili ho do mora, a more ustalo od svojho besnenia. 16 Vtedy sa mužovia veľmi báli Hospodina a obetovali Hospodinovi obetu a zložili sľuby. 17 Hospodin pripravil veľkú rybu, aby pohltila Jonáša. A Jonáš bol v bruchu ryby tri dni a tri noci. KAPITOLA 2 1 Potom sa Jonáš z brucha ryby modlil k Hospodinovi, svojmu Bohu, 2 A povedal: Volal som pre svoje súženie k Hospodinovi, a on ma vyslyšal; z útrob pekla som volal, a ty si počul môj hlas. 3 Lebo si ma hodil do hlbín, doprostred morí; a povodne ma obkľúčili; všetky tvoje prívaly a tvoje vlny ma prešli. 4 Vtedy som povedal: Som vyhnaný z tvojich očí. ale znova sa pozriem na tvoj svätý chrám.
5 Vody ma obkľúčili až po dušu, hlbina ma obkľúčila, tráva mi omotala hlavu. 6 Zostúpil som na úpätie hôr; zem so svojimi mrežami bola naveky okolo mňa, ale ty si vyviedol môj život od skazy, Hospodine, môj Bože. 7 Keď moja duša vo mne ochabla, spomenul som si na Hospodina a moja modlitba prišla k tebe, do tvojho svätého chrámu. 8 Tí, ktorí pozorujú lživé márnosti, opúšťajú svoje milosrdenstvo. 9 Ale ja ti budem obetovať s hlasom vďakyvzdania; Zaplatím, čo som sľúbil. Spása je od PÁNA. 10 A Hospodin prehovoril k rybe a tá vyvrhla Jonáša na suchú zem. KAPITOLA 3 1 A slovo Hospodinovo zaznelo k Jonášovi druhý raz povediac: 2 Vstaň, choď do Ninive, toho veľkého mesta, a káž mu kázanie, ktoré ti ja prikazujem. 3 Jonáš teda vstal a odišiel do Ninive podľa slova Hospodinovho. Ninive bolo nesmierne veľké mesto na tri dni cesty. 4 Jonáš začal vchádzať do mesta na deň cesty a kričal: Ešte štyridsať dní a Ninive bude podvrátené. 5 Obyvatelia Ninive uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli si vrecovinu, od najväčšieho z nich až po najmenšieho. 6 Lebo prišla správa ku kráľovi Ninive, vstal zo svojho trónu, zložil zo seba svoje rúcho, zahalil ho vrecovinou a posadil sa do popola. 7 A dal to vyhlásiť a zverejniť v Ninive na základe nariadenia kráľa a jeho veľmožov a povedal: Človek ani zviera, dobytok ani stádo nech neochutná nič, nech sa nekŕmia ani nepijú vodu. 8 Ale nech sú ľudia a dobytok zahalení vrecovinou a volajú mocne k Bohu: áno, nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré je v ich rukách. 9 Kto môže povedať, či sa Boh obráti a bude činiť pokánie a odvráti sa od svojho prudkého hnevu, aby sme nezahynuli? 10 A Boh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty; A Boh ľutoval zlé, ktoré povedal, že im urobí; a neurobil to. KAPITOLA 4 1 Jonášovi sa to však veľmi nepáčilo a veľmi sa rozhneval. 2 A modlil sa k Hospodinovi a povedal: Prosím, Pane, či som to nepovedal, keď som bol ešte vo svojej krajine? Preto som utiekol skôr do Taršíša, lebo som vedel, že ty si Boh milostivý a milosrdný, zhovievavý a veľmi láskavý a ľutuješ to zlé. 3 Preto teraz, Hospodine, vezmi odo mňa, prosím, môj život; lebo je mi lepšie zomrieť ako žiť. 4 Vtedy povedal Hospodin: Je ti dobre, že sa hneváš? 5 Jonáš teda vyšiel z mesta a sadol si na východ od mesta, urobil si stánok a posadil sa pod ním v tieni, kým neuvidel, čo sa s mestom stane. 6 A Hospodin, Boh, pripravil tekvicu a postavil ju nad Jonáša, aby bola tieňom nad jeho hlavou a vyslobodila ho z jeho žiaľu. Jonáš sa teda nesmierne tešil z tekvice.