Nehemiáš KAPITOLA 1 1 Slová Nehemiáša, syna Chachaliášovho. A stalo sa v mesiaci kisleu, v dvadsiatom roku, keď som bol v paláci Šušan, 2 Prišiel Chanani, jeden z mojich bratov, on a niektorí muži z Júdu; a ja som sa ich pýtal na Židov, ktorí unikli, ktorí zostali zo zajatia, a na Jeruzalem. 3 Povedali mi: „Zvyšok zajatia, ktorý zostal tam v krajine, je vo veľkom súžení a potupený. Múr Jeruzalema je zbúraný a jeho brány sú spálené ohňom.“ 4 Keď som počul tieto slová, sadol som si, plakal som a smútil som niekoľko dní, postil som sa a modlil som sa pred nebeským Bohom. 5 A povedal: „Prosím ťa, Hospodine, Bože nebies, veľký a hrozný Bože, ktorý zachovávaš zmluvu a milosrdenstvo tým, čo ťa milujú a zachovávajú jeho prikázania, 6 Nech je teraz tvoje ucho pozorné a tvoje oči otvorené, aby si vypočul modlitbu svojho služobníka, ktorú sa teraz modlím pred tebou dňom i nocou za synov Izraela, tvojich služobníkov, a aby si vyznal hriechy synov Izraela, ktorými sme zhrešili proti tebe; zhrešil som ja i dom môjho otca. 7 Veľmi sme sa proti tebe previnili a nedodržiavali sme prikázania ani ustanovenia ani nariadenia, ktoré si prikázal svojmu služobníkovi Mojžišovi. 8 Pamätaj, prosím, na slovo, ktoré si prikázal svojmu služobníkovi Mojžišovi: Ak prestúpite, rozptýlim vás medzi národy. 9 Ak sa však obrátite ku mne a budete zachovávať moje prikázania a plniť ich, aj keby boli niektorí z vás zahnaní až na kraj neba, aj odtiaľ ich zhromaždím a privediem ich na miesto, ktoré som si vyvolil, aby tam prebývalo moje meno. 10 Toto sú tvoji služobníci a tvoj ľud, ktorých si vykúpil svojou veľkou mocou a svojou silnou rukou. 11 Prosím ťa, Hospodine, nech je teraz tvoje ucho pozorné k modlitbe tvojho služobníka a k modlitbe tvojich služobníkov, ktorí sa túžia báť tvojho mena. Prosím, daj, aby tvoj služobník dnes mal úspech a daj mu milosť v očiach tohto muža, lebo ja som bol kráľovým čašníkom. KAPITOLA 2 1 V mesiaci nisan, v dvadsiatom roku kráľa Artaxerxa, bolo pred ním víno. Vzal som víno a podal som ho kráľovi. Predtým som v jeho prítomnosti nebol smutný. 2 Kráľ mi povedal: „Prečo je tvoja tvár smutná? Veď nie si chorý. Nie je to nič iné, len zármutok srdca.“ Veľmi som sa zľakol. 3 A povedal kráľovi: Nech žije kráľ naveky! Prečo by moja tvár nemala byť smutná, keď mesto, miesto hrobov mojich otcov, leží spustošené a jeho brány sú spálené ohňom? 4 Kráľ sa ma opýtal: „O čo žiadaš?“ Modlil som sa teda k Bohu nebies. 5 A povedal som kráľovi: Ak sa kráľovi páči a ak tvoj služobník našiel priazeň v tvojich očiach, pošli ma do Judska, do mesta hrobov mojich otcov, aby som ho vybudoval.
6 Kráľ mi povedal: „Ako dlho bude trvať tvoja cesta a kedy sa vrátiš?“ Kráľ sa teda zapáčil poslať ma a ja som mu určila čas. 7 Potom som povedal kráľovi: Ak sa kráľovi zapáči, nech mi dajú listy správcom za riekou, aby ma prepravili, kým neprídem do Judska. 8 A list pre Asafa, správcu kráľovského lesa, aby mi dal drevo na výrobu trámov pre brány paláca, ktoré patria k domu, a pre mestské hradby a pre dom, do ktorého vojdem. A kráľ mi dal, pretože dobrotivá ruka môjho Boha bola nado mnou. 9 Potom som prišiel k miestodržiteľom za riekou a odovzdal som im kráľove listy. Kráľ poslal so mnou veliteľov vojska a jazdcov. 10 Keď sa o tom dopočul Sanballat Choronský a Tobiáš, sluha Ammončan, veľmi ich zarmútilo, že prišiel muž, ktorý sa stará o blaho Izraelitov. 11 Prišiel som teda do Jeruzalema a zostal som tam tri dni. 12 V noci som vstal ja a so mnou niekoľko mužov a nikomu som nepovedal, čo mi môj Boh vnukol urobiť v Jeruzaleme. Nebolo so mnou žiadne zviera okrem zvieraťa, na ktorom som jazdil. 13 V noci som vyšiel bránou údolia, až pred dračiu studňu, až k hnojisku, a videl som jeruzalemské hradby, ktoré boli zbúrané a jeho brány boli zničené ohňom. 14 Potom som išiel k bráne prameňa a ku kráľovskému jazeru, ale nemalo miesta, kadiaľ by mohla prejsť zver, ktorá bola podo mnou. 15 V noci som vyšiel hore popri potoku, prezrel som si múr a otočil som sa, vošiel som bránou údolia a vrátil som sa. 16 A poprední nevedeli, kam som išiel alebo čo som robil; ani som to ešte nepovedal Židom, ani kňazom, ani šľachticom, ani popredným predstaviteľom, ani ostatným, ktorí konali prácu. 17 Povedal som im: „Vidíte, v akej tiesni sa nachádzame, že Jeruzalem je spustošený a jeho brány sú spálené ohňom. Poďte, postavme múr Jeruzalema, aby sme už neboli na potupu.“ 18 Potom som im rozprával o ruke môjho Boha, ktorá bola nado mnou dobrá, a o kráľových slovách, ktoré mi povedal. A oni povedali: „Vstaňme a stavme!“ Tak si posilnili ruky pre toto dobré dielo. 19 Keď to počuli Sanballat Choronský, Tobiáš, sluha Ammončan, a Gešem Arabský, vysmiali sa nám, opovrhovali nami a povedali: „Čo to robíte? Či sa chcete búriť proti kráľovi?“ 20 Vtedy som im odpovedal a povedal som im: Boh nebies nám dá úspech, preto my, jeho služobníci, povstaneme a budeme stavať, ale vy nemáte v Jeruzaleme podiel, právo ani pamiatku. KAPITOLA 3 1 Vtedy vstal veľkňaz Eljašib so svojimi bratmi, kňazmi, a postavili Ovčiu bránu, posvätili ju a osadili jej vráta; posvätili ju až po vežu Mea, až po vežu Chananeel. 2 Vedľa neho stavali muži z Jericha a vedľa nich staval Zakkur, syn Imriho. 3 Rybnú bránu však postavili synovia Hassenaaha, ktorí položili jej trámy a osadili jej dvere, zámky a závory. 4 Vedľa nich opravoval Meremót, syn Uriáša, syna Kócovho. Vedľa nich opravoval Mešulam, syn Berechiáša,