KONFIGURÁCIE SLOVENSKÉHO REALIZMU MARCELA MIKULOVÁ IVANA TARANENKOVÁ A KOL.
Monografia Konfigurácie slovenského realizmu edične nadväzuje na publikácie vydavateľstva Host o literatúre 19. storočia v českom a slovenskom kontexte (České literární romantično, Český a slovenský literární parnasismus). Prezentuje pohľad na slovenský literárny realizmus, ktorý vychádza z najnovších bádaní tejto literárnohistorickej udalosti a snaží sa o jeho novú a priliehavejšiu interpretáciu. Jednotlivé štúdie sú rozdelené do dvoch častí — Prolegomena (sústredené na teoretické východiská problému) a Argumentum (ponúkajúce prípadové literárnohistorické a interpretačné štúdie k téme). Skúmajú nielen modifikácie literárneho realizmu v slovenskej próze a poézii predovšetkým v poslednej tretine 19. storočia, ale aj jeho dynamické konfigurácie s prvkami iných literárnoestetických, kultúrnych, ale aj ideologických diskurzov. Slovenský literárny realizmus sa tu tak prezentuje ako rôznorodá, procesuálna a mnohodimenzionálna literárna udalosť a práve tento prístup ponúka možnosť objasniť protirečenia a rozpory, s ktorými sa v minulosti jeho reflexia konfrontovala. Súčasťou monografie je aj obrazová príloha s ukážkami výtvarných prejavov realizmu prítomných v slovenskom kontexte.
Marcela Mikulová / Ivana Taranenková a kol.
KONFIGUR ÁCIE SLOVENSKÉHO
R EA LI Z M U S Y N O P T I C KO - P U L Z A Č N Ý M O D E L KU LT Ú R N E H O J A V U
ISBN 978-80-7491-546-8 Cena 299 Kč
H ST
Marcela Mikulová, Ivana Taranenková a kol.
KONFIGUR ÁCIE SLOVENSKÉHO
R EA LI Z M U SYNOPTICKO-PULZAČNÝ MODEL KU LT Ú R N E H O J AV U
BRNO 2016
Publikace vznikla v rámci grantového projektu GAČR P406/12/0347 Diskurzivita literatury 19. století v česko-slovenském kontextu.
Lektorovali: prof. PhDr. Ján Gbúr, CSc. Mgr. Michal Charypar, Ph.D. Cover art: Dominik Skutezky Alej © SSG, 2016 © Marcela Mikulová, Ivana Taranenková a kol., 2016 © HOST — vydavatelství, s. r. o., 2016 ISBN 978-80-7491-546-8
OBSAH
Úvod /Marcela Mikulová — Ivana Taranenková/...................................................................... 9
PROLEGOMENA................................................................................................................. 15 1 / REALIZMUS — REPREZENTÁCIA — REFERENCIALITA /Peter Zajac/.................................................................................................................. 17 1.1 Reprezentácia, referencialita, sebareferencialita.......................................................... 18 1.2 Referencialita a realizmus............................................................................................. 21 1.3 Podvojnosť realizmu..................................................................................................... 24 1.4 Konfigurácie realizmu.................................................................................................. 25 2 / KONFIGURÁCIE SLOVENSKÉHO LITERÁRNEHO REALIZMU /Ivana Taranenková/...................................................................................................... 27 2.1 Kontextualizácia a metodologické východiská problému............................................ 27 2.2 Slovenský literárny realizmus a jeho konfigurácie....................................................... 38 2.2.1 Národnoobrodenecké determinácie.............................................................................. 38 2.2.2 Rezíduá, kontinuity, filiácie.......................................................................................... 45 2.2.3 Ideálny realizmus ako literárnoestetická konzekvencia národnoobrodeneckých interferencií............................................................................ 51 2.2.4 Polemiky s naturalizmom ako potvrdzovanie kultúrnej paradigmy............................. 56 2.2.5 Konfrontovanie sa s rozrušovaním jednoty sveta v kultúrnych a estetických procesoch moderny................................................................................. 60 2.2.6 Literárnoestetické diferenciácie — diskrétne opozície ideálneho realizmu................. 65 2.3 Model slovenského literárneho realizmu — markery a typy konfiguračných vzťahov............................................................................................... 68 3 / DOZNIEVANIE NÁRODNÉHO OBRODENIA /Marcela Mikulová/........................ 72 3.1 „Poetická logika“ dejín a národná kontinuita............................................................... 72 3.2 Povinnosť k ideálu alebo romantizmus v slovenskom realizme................................... 80 3.3 Medzi vábením ducha a imperatívom predmetnosti..................................................... 85 3.4 Medzery, ruptúry, trhliny, hiáty: diskontinuita a ideál celistvosti v slovenskej literatúre na konci 19. storočia ................................................................ 95
ARGUMENTUM................................................................................................................ 107 4 / 4.1 4.2 4.2.1
POÉZIA V DOTYKU S REALIZMOM /Valér Mikula/............................................ 109 Literárnohistorické súradnice..................................................................................... 109 Tri prípady: Vajanský, Hviezdoslav, Jesenský............................................................ 114 Reiterácie romantizmu: Svetozár Hurban Vajanský................................................... 114
5
4.2.2 Realizmus verzus reprezentatívnosť: Hviezdoslav..................................................... 124 4.2.3 Reiterácie idealizmu: Janko Jesenský......................................................................... 132 5 / PARADIGMY PRÓZY SLOVENSKÉHO LITERÁRNEHO REALIZMU /Ivana Taranenková/.................................................................................................... 143 5.1 Dve paradigmy prózy slovenského literárneho realizmu........................................... 143 5.2 Paradigmy tradície...................................................................................................... 147 5.3 Národnoobrodenecké reprezentácie............................................................................ 149 5.3.1 Podoby opisu v národnoobrodeneckých reprezentáciách........................................... 152 5.3.2 Žánrové konfigurácie národnoobrodeneckých reprezentácií...................................... 158 5.4 Narušovanie národnoobrodeneckých reprezentácií.................................................... 159 5.5 „Efekt reálneho“ ako výsledok hľadania strateného sveta......................................... 164 6 / IMPLICITNÉ POLEMIKY A TURBULENCIE V ŽENSKOM PÍSANÍ /Marcela Mikulová/..................................................................................................... 172 6.1 Literatúra medzi rozumom a citom............................................................................ 172 6.2 Šoltésovej kritická iniciatíva....................................................................................... 177 6.3 Vansovej koncept neskorého biedermeieru ................................................................ 187 7 / ÚNIK Z REALIZMU: LITERATÚRA „REZERVOVANÝCH DEZILÚZIÍ“, SKEPSA, IRÓNIA, GROTESKA /Marcela Mikulová/.............................................. 196 7.1 Timravina polemika s realistickou mimézis............................................................... 197 7.2 Tajovský — národný buditeľ v čase moderny............................................................ 206 7.3 Jesenského stratégia paradoxu.................................................................................... 210 8 / NA RUBE SPRÍTOMŇOVANIA IDEÁLU: MELANCHÓLIA V SLOVENSKOM LITERÁRNOM REALIZME /Ivana Taranenková/................... 220 8.1 Podvojnosť postavenia melanchólie v slovenskej kultúre 19. storočia...................... 221 8.2 Melanchólia v kontexte slovenského literárneho realizmu........................................ 225 8.3 Melanchólia Martina Kukučína: pohyb medzi ukotvením a vykorenenosťou........... 232 9 / PRIESTORY DEZILÚZIE: TRANSFORMÁCIE ROMÁNU STRATENÝCH ILÚZIÍ V PROZAICKOM DIELE SVETOZÁRA HURBANA VAJANSKÉHO A MARTINA KUKUČÍNA /Ivana Taranenková/.................................................................................................... 243 9.1 Žánrové prvky románu stratených ilúzií a jeho realizácie v slovenskom kontexte............................................................................................... 243 9.2 Vajanského prozaické intermezzo: pustatina národného života................................. 248 9.3 Kukučínova Praha — nulová morféma domova........................................................ 252 10 / TÉMA DEDINY V GENERAČNÝCH KONFIGURÁCIÁCH: OD IDEOLOGIZÁCIE K DEMÝTIZÁCII /Marcela Mikulová/............................... 260 10.1 Dedinská téma ako poeticko-mentálny „spor“ Kukučína a Timravy.......................... 260 10.1.1 Proporcie autorského rozprávača a vnútorný rozpor postavy..................................... 265 10.2 Dom v stráni, román na križovatkách času................................................................ 275 10.2.1 Fragmenty spoločenského románu............................................................................. 277 10.2.2 Román ako model reality i metódy............................................................................. 282 10.2.3 Neviditeľný imperatív času........................................................................................ 287 10.3 „Kusy života“ a Tajovského humanistická vízia komunikácie................................... 290 11 / SLOVENSKÝ CESTOPIS NA PRELOME 19. A 20. STOROČIA /Marcela Mikulová/..................................................................................................... 298 11.1 Cestopis ako médium „nového“ písania..................................................................... 298 11.2 Cestopis ako parabola národnej mentality.................................................................. 315 11.3 Cestopis ako sebaprezentácia..................................................................................... 319 12 / TIMRAVIN INICIAČNÝ TEXT A NOVÁ CESTA EPIKY /Marcela Mikulová/..................................................................................................... 326 12.1 Antihrdinka a predstava „ženského čítania“............................................................... 327
6
12.2 12.3 12.4 12.5 12.6
Ideály a frustrácie....................................................................................................... 331 Priestor negatívnych emócií....................................................................................... 336 Nesympatickí sú všetci............................................................................................... 339 Sebareflektujúci tieň a útrapy z reality........................................................................ 343 „Salto mortale“ a sankcie............................................................................................ 347
Obrazová príloha /Katarína Beňová/...................................................................................... 353 Summary................................................................................................................................. 368 Zusammenfassung.................................................................................................................. 373 Literatúra /ku všetkým kapitolám/.......................................................................................... 379 Menný register........................................................................................................................ 404
ÚVOD
Kolektívna vedecká monografia Konfigurácie slovenského realizmu predstavuje súčasť výstupov medzinárodného grantového projektu GAČR Diskurzivita literatúry v česko-slovenskom kontexte (P406/12/0347), ktorý sa realizoval na pôde Jihočeskej univerzity v Českých Budějoviciach a Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Metodologicky nadväzuje na predošlé publikované monografie tohto projektu, ktoré sú založené na synopticko-pulzačnom modelovaní literárnych dejín. Okrem toho však využíva i podnety tých metodologických konceptov, ktoré umožňujú zviditeľniť nelineárny a mnohodimenzionálny priebeh jednotlivých literárnohistorických udalostí. Popri výsledkoch doterajšej reflexie literárneho realizmu, a to nielen v rámci domáceho výskumu, kniha syntetizuje doterajšie výsledky výskumu jednotlivých členov autorského kolektívu. Výsledná štruktúra knihy okrem podoby predchádzajúcich publikácií projektu zohľadňuje aj základné problematické okruhy skúmanej témy. Cieľom autorov tejto publikácie je na základe literárnohistorických sond a textových analýz prezentovať taký pohľad na slovenský literárny realizmus, ktorý ho v kontexte slovenských dejín literatúry 19. storočia interpretuje nanovo — ako heterogénnu, divergentnú a v konečnom dôsledku pluralitnú procesuálnu udalosť. Práve tento prístup ponúka možnosť kriticky prehodnotiť aj v súčasnosti pretrvávajúce staršie homogenizujúce výklady, ktoré zdôrazňujú jeho lineárny priebeh a monolitnú realizáciu. Rovnako tak vzniká možnosť prispieť k objasneniu protirečení a rozporov, s ktorými sa v minulosti, predovšetkým v priebehu 20. storočia, jeho literárnohistoriografická reflexia konfrontovala, no zakrývala ich ideologicky preferovanou koncepciou panrealizmu. Monografia Konfigurácie slovenského realizmu nemá zámer ponúkať komplexné dejiny slovenského literárneho realizmu a rekonštruovať obraz dobového literárneho života v jeho úplnosti. Sústreďuje sa predovšetkým na tvorbu a iniciatívy jeho najvýraznejších autorov a autoriek. Práve ich diela v mnohých aspektoch vytvárali paradigmy slovenského realistického písania, v ktorých 9
sa následne, a to s presahom až do prvých desaťročí 20. storočia, pohybovala tvorba spisovateľov a spisovateliek „druhého sledu“. Východiskom pre predkladané analýzy nie sú len kanonizované literárne diela, ale aj texty dlhodobo sa pohybujúce na okraji záujmu literárnej histórie. Kniha je členená na dva hlavné oddiely — Prologomena a Argumentum. Kapitoly prvej časti sa sústreďujú na metodologicko-teoretické vymedzenie problematiky výskumu literárneho realizmu, upozorňujú na podvojnosť tohto pojmu v literárnovednom užití (realizmus ako technika reprezentácie a ako literárnohistorický diskurz). Peter Zajac vo svojej metodologicky orientovanej štúdii „Realizmus — reprezentácia — referencialita“ uvažuje v kontexte starších i súčasných metodologických iniciatív o literárnom realizme v súvislosti s pojmami mentálnej reprezentácie, referenciality a sebareferenciality, poukazuje na jeho znakový charakter a určuje základné textové (rétorické) figúry, ktoré ho utvárajú ako typ reprezentácie i literárnohistorickú udalosť. V kapitolách Ivany Taranenkovej a Marcely Mikulovej sa následne rekonštruuje kultúrno-historická situácia, ktorá podmieňovala konštituovanie slovenského literárneho realizmu a do veľkej miery formovala jeho priebeh. Práve v tomto období zaznamenávame výraznú uvedomelú zmenu diskurzov v snahe jednotlivých spisovateľov „písať realisticky“. Odpútavanie sa od romantizmu môžeme potom vnímať ako synoptické prelínanie niekoľkých vektorov: ako hľadanie harmónie v tichu rodinného kruhu v dielkach, ovplyvnených biedermeierom, ako túžbu po ideálnejšej spoločnosti v dielach s vyššími ambíciami alebo často v nenápadných básnických či prozaických útvaroch, čoraz odvážnejšie odhaľujúcich subjekt autora. Kapitola „Konfigurácie slovenského literárneho realizmu“ poukazuje na základné konfiguračné vzťahy, ktoré možno v tejto literárnohistorickej udalosti identifikovať, všíma si, akými modifikáciami prechádza v dôsledku interakcie s národnoobrodeneckým diskurzom, ale aj v dôsledku kontinuity alebo konfrontácií s inými typmi poetík či kultúrnymi diskurzmi. Práve tieto konfigurácie v konečnom dôsledku vedú k tomu, že slovenský literárny realizmus 19. storočia má divergentnú a dynamickú podobu. Marcela Mikulová si v kapitole „Doznievanie národného obrodenia“ všíma momenty kontinuity kultúrnohistorickej situácie slovenského realizmu, ktorú do značnej miery určoval ešte stále nedovŕšený proces národného obrodenia. Zároveň však pripomína, že určujúci podiel na jeho charaktere mali i ruptúry a fragmentárna podoba jednotlivých iniciatív. Aj z dôvodu absencie štátnych hraníc sa slovenská literatúra ocitla v pozícii reprezentanta národnej kultúry a spisovatelia sa aspoň takto snažili realizovať svoju predstavu o jej „úplnosti“, reprezentatívnosti. V druhej časti knihy s názvom Argumentum sú sústredené kapitoly približujúce literárnohistorickú situáciu i základné tendencie poézie a prózy 10
situovanej — samotnými autormi, ako aj literárnohistorickou reflexiou — do diskurzu literárneho realizmu. Aj z týchto dôvodov je ťažiskom analytických štúdií predovšetkým odkrývanie „referenčnej ilúzie“ a s tým súvisiacej zmeny vzťahu autora a textu. Záver storočia je interpretačne zaujímavý práve procesom konvertovania iluzívneho (kreatívneho) realizmu na radikálnu antiiluzívnosť, podporovanú konštruovaním textu, obnažovaním jeho faktúry. Rovnako sa v časti Argumentum nachádzajú i analýzy literárnych textov poukazujúce na poetologické, žánrové, tematologické a topologické realizácie písania buď sa hlásiaceho, alebo priraďovaného k poetike realizmu. To druhé platí najmä pre poéziu, ktorá nepatrí k literárnym druhom, v ktorých by realizmus hľadal ideálny priestor pre rozvinutie svojho konceptu skutočnosti i umenia, a to ani v slovenskom kontexte. Doterajšie literárnohistorické syntézy venujúce sa obdobiu slovenského realizmu však zakaždým obsahujú kapitolu o poézii. Príslušná kapitola v našej monografii je nadpísaná opatrnejšie — „Poézia v dotyku s realizmom“ —, čím jej autor Valér Mikula naznačuje, že skôr iná paradigma ako realistická, konkrétne romantizmus, východiskovo určuje básnickú tvorbu obdobia. Tri „prípadové štúdie“ (Vajanský, Hviezdoslav, Jesenský) sledujú transfigurácie tohto romantického základu v kontakte s ďalšími dobovými paradigmami, o. i. aj s realizmom. Kapitola „Paradigmy prózy slovenského literárneho realizmu“ prezentuje na základe typologických rozdielností prozaickej tvorby dobovo najvýraznejších autorov slovenského literárneho realizmu — Svetozára Hurbana Vajanského a Martina Kukučína — dve ústredné paradigmy slovenskej prózy poslednej tretiny 19. storočia, ktoré v mnohých aspektoch (žánrových, tematických, výrazových) poukazujú na kľúčové súradnice, ktoré dlhodobo poznamenali iniciatívy slovenskej prózy, a to nielen v 19. storočí. Kapitola „Implicitné polemiky a turbulencie v ženskom písaní“ predstavuje Elenu Maróthy-Šoltésovú a Teréziu Vansovú ako výrazné osobnosti kultúrno-umeleckého diania na konci 19. storočia. Bez ich idealistického nadšenia, apelujúceho najmä na ženské čitateľky, by sa myšlienka suverénneho slovenského národa sotva presadila. Ich všestranné aktivity a špecifické témy, ktoré priniesli do literatúry, prirodzene dopĺňali mužský aspekt obrodenia — politizáciu a ideologizáciu literatúry. Na prelome storočí prichádza ku konštituovaniu autorskej generácie, ktorá sa vo výrazne individualizovanom geste nepriamo priznáva k modernistickým iniciatívam. Týmito autormi doznievajúceho realizmu — Boženou Slančíkovou Timravou, Jozefom Gregorom Tajovským a Jankom Jesenským — sa zaoberá kapitola „Únik z realizmu: literatúra ‚rezervovaných dezilúzií‘, skepsa, irónia, groteska“. Uvedení prozaici sa odmietajú konformovať s tradíciou národných komplexov a ich národnoobrodenecké aktivity nadobúdajú novú, modernejšiu individualizovanú podobu. Provokujúcu obnaženosť subjektívnej výpovede, ambivalentnosť životných pocitov, dekompozíciu reality nachádzame v próze 11
Timravy; u Jesenského je to groteskný princíp, ktorý popri humore a satire zasahuje do samotnej hĺbkovej štruktúry textu. Tajovského apelatívnosť, edukatívnosť spolu s expresivitou a so skepsou vnímame ako fúziu buditeľského zámeru s moderným literárnym tvarom. Jeho archetypálne modely reality zase možno vnímať aj ako alternatívu moderného syntetizmu. Na prepojenia realistického literárneho diskurzu s kultúrnohistorickým konceptom melanchólie poukazuje kapitola „Na rube sprítomňovania ideálu“. Prítomnosť toposov a motívov melanchólie nenachádza len v konkrétnych literárnych textoch ťažiskových dobových prozaikov, ale identifikuje ju ako konštantný rys slovenskej kultúry 19. storočia. Ten presahuje jednotlivé literárnohistorické formácie a poukazuje na napätý vzťah medzi ideálom riadiacim iniciatívy jednotlivých osobností a jeho pozitívnou realizáciou. Modifikácie prvkov kľúčového typu realistického románu — románu „stratených ilúzií“, deziluzívneho románu — v prózach Svetozára Hurbana Vajanského a Martina Kukučína sleduje kapitola „Priestory dezilúzie: Transformácie románu stratených ilúzií v prozaickom diele Svetozára Hurbana Vajanského a Martina Kukučína“. V súvislosti s ich výskytom identifikuje u oboch autorov akési „tvorivé intermezzá“, kde reprezentáciou sveta zbaveného ideálu, takého dôležitého pre dobové literárne a kultúrne iniciatívy, dochádza k dočasnému rozkolísaniu významotvorného princípu ich písania. K najšpecifickejším príznakom slovenského literárneho realizmu patrí téma dediny — v dedinskom prostredí sa odohráva zápas o tvar novej literatúry, ako to zachytáva kapitola „Téma dediny v generačných konfiguráciách: Od ideologizácie k demýtizácii“. Tento dynamický proces sa prezentuje na nepriamej konfrontácii troch významných autorov konca 19. storočia. Zvykoslovie a kolektívnu tradíciu dediny spochybňuje Timrava pod tlakom nových sociálnych a spoločenských vzťahov. Pendantom kukučínovskej „harmonizácie disharmonického“ je jej spochybňovanie akejkoľvek idylizácie. Tajovský využíva priestor dediny na nástojčivý, apelatívny a intímny kontakt s čitateľom v snahe o regeneráciu systému umeleckej komunikácie. Cestopis, tak ako ho na vybraných textoch prezentuje kapitola „Slovenský cestopis na prelome 19. a 20. storočia“, sa ukazuje byť pre autorov priestorom slobodnejšieho, uvoľnenejšieho vyjadrovania. Ako menej „exponovaný“ žáner sa vo svojej dobe mohol stať katalyzátorom názorov na umenie, politiku, jazyk i povahu národa. Prirodzene tak poskytoval čitateľovi možnosť bližšie osobnostne spoznať autorov tohto obľúbeného žánru. Vybrané cestopisy, ktorým sa venuje táto kapitola, sú však najmä ukážkami neukončeného obrodzovacieho procesu v období, keď boli Slováci pod neustálym tlakom maďarizácie a jej dôsledkov. Predkladanú monografiu uzatvára rozsiahla kapitola „Timravin iniciačný text a nová cesta epiky“. Novela Skúsenosť od Boženy Slančíkovej Timravy, ktorá je jej ťažiskom, vznikala v roku 1900 a symbolicky kumuluje a uzatvára 12
témy, aktuálne v slovenskej literatúre na konci 19. storočia. Opisovaná hĺbka negatívnej skúsenosti autobiografickej hrdinky deštruktívne zasahuje jej osobnosť, zároveň však negativitu v novele vnímame v súvislosti s tvorivou produktivitou a moderným výrazom. Timravino písanie tu presahuje realistickú „neutralitu“, jej expresívna jazyková a tematická výrazovosť prekračuje hranice opisovanej reality smerom k nadosobnej skúsenosti. Táto novela uzatvára aj dovtedy v našej literatúre exponovanú tému vzťahu k národu a jazyku a prináša odvážne esteticky konštruovanú subjektivitu, signalizujúcu nástup skutočne moderného písania i v kontexte diela samotnej autorky. Autormi jednotlivých kapitol sú vedeckí pracovníci Ústavu slovenskej literatúry SAV Marcela Mikulová, Ivana Taranenková, Peter Zajac, ako aj Valér Mikula (Katedra slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského). Súčasťou publikácie je aj obrazová príloha s ukážkami výtvarných prejavov realizmu prítomných v slovenskom prostredí, ktorú pripravila Katarína Beňová (Katedra dejín výtvarného umenia Filozofickej fakulty UK). Kolektívna monografia Konfigurácie slovenského realizmu neponúka definitívne riešenie sledovanej problematiky, jej cieľom je skôr otvoriť vedeckú diskusiu o slovenskom literárnom realizme a upozorniť na dôležitosť tejto literárnohistorickej udalosti, ktorá v súčasnom literárnohistoriografickom kontexte patrí k možno najviac prehliadaným, a to aj napriek skutočnosti, že sa do veľkej miery podieľa na identite a podobe národného kánonu literatúry. MARCELA MIKULOVÁ — IVANA TARANENKOVÁ
PROLEGOMENA
1 / REALIZMUS — REPREZENTÁCIA — REFERENCIALITA /PETER ZAJAC/
Základný problém realizmu spočíva paradoxne v tom, v čom spočíva jeho najväčšia sila — v schopnosti vyvolať referenčnú ilúziu. Tomáš Horváth (Horváth 2011: 27) odkazuje na Antoine Compagnona, ktorý hovorí, že „literárna teória […] už nechápe realizmus ako ,odraz‘ skutočnosti, ale ako diskurz, ktorý má svoje pravidlá a konvencie, ako kód, ktorý nie je prirodzenejší ani pravdivejší ako iné kódy“ (Compagnon 2006: 115). Horváth sa odvoláva na textové stratégie, slúžiace produkovaniu „efektu reality“ v realistickom texte (Hamon 1983: 400). Problém spočíva v tom, že realistický text na rozdiel od textov, zdôrazňujúcich svoju textovú, sebareferenčnú povahu, „maskuje svoj spôsob urobenia“ (Horváth 2011: 39). Problém realizmu v jeho pojmovej podvojnosti, v ktorej sa chápe na jednej strane ako „istý typ literatúry“ (Markiewicz 1979: 171) a na druhej ako literárnohistorický diskurz, úzko súvisí s pojmami reprezentácie a referenciality, a to nielen v literatúre. V dejinách výtvarného umenia existuje zvláštny príbeh, ktorý odporuje zaužívanému názoru o primárnosti referenciality a sekundárnosti sebareferenciality. Bernhard Siegert opisuje v úvahe Latencia tretej dimenzie (Siegert 2011: 107–134) vznik ranoholandského realistického zátišia z trompe-lʼœil knižných ilustrácií. Trompe-lʼœil ako ilúzia ilúzie skutočnosti sa pritom pokladá vo výtvarnom umení za krajný prejav sebareferenciality: „Ak je zobrazovaný priestor v pravom rohu obrazu podľa známej metafory talianskeho raného humanistu Leona Battistu Albertiho voči svetu otvoreným oknom (transparentnosť), potom, ako píše Marin, zatvára trompe-lʼœil toto okno (opacita)“ (tamže: 108). Luis Marin označuje túto formu napodobenia ako „excesívnu mimezis“ (Marin 1994: 310). Tento proces je veľmi zaujímavý, lebo poukazuje na iný poriadok vzťahu referenciality a sebareferenciality, než sme naň zvyknutí z formulácie Julie Kristevy, že „text nie je komunikatívna reč, ako ju kodifikuje gramatika, preto nereprezentuje — neoznačuje reálno“, alebo z odmietnutia Rolanda Barthesa 17
textu ako hotového výrobku — závoja, „za ktorým sa má viac-menej potuteľne skrývať význam (pravda)“.1 Siegert naopak ukazuje, ako pri ranoholandskom zátiší vznikajú referenčné figúry zo sebareferenčných vykročení z rámu, bordúry či lišty knižného textu do obrazu. Nie je preto náhodné, že v poslednom čase zaznamenávame skôr pokusy o novú rehabilitáciu pojmov reprezentácie a referenciality. Josef Fulka píše o slabej reprezentácii (Fulka 2009: 449), Michaela Fišerová v súvislosti so vzťahom reprezentácie a simulakra o reprezentácii ako dvojakom dispozitíve „slúžiacom dvom pánom, dvom kritikom, elitnému i anarchistovi“ (Fišerová 2011: 681). Miroslav Petříček sa vracia k problému referenciality vo formulácii „text je obrazom sveta, lebo ukazuje jeho podobu“ (Petříček 2011: 686), a Hans Ulrich Gumbrecht sa priamo pýta, či má jadro literatúry„spočívať vo všetkých formách a odtienkoch naozaj v zameriavaní pozornosti čitateľa znovu a znovu na pridobre známe poňatie Paula de Mana, že jazyk nemá nijaký referenčný vzťah ku ,skutočnosti svetaʻ“ (Gumbrecht 2010: 20). Pravda, to všetko súvisí aj s meniacimi sa názormi na to, čo je skutočnosť, referencialita a reprezentácia. Zjednodušene povedané, ide o návrat primátu vnímania a jeho filozofické dôsledky, ako to už v roku 1946 sformuloval Maurice Merleau-Ponty: „Áno, znovu objavujeme nereflektované, ale nereflektovanosť, ku ktorej sa vraciame, nie je nereflektovanosťou, ktorá predchádza filozofii alebo reflexii. Ide o nereflektované, pochopené a vydobyté na základe reflexie“ (Merleau-Ponty 2011: 45). 1.1 REPREZENTÁCIA, REFERENCIALITA, SEBAREFERENCIALITA
Diskusia o reprezentácii, trvajúca prakticky celé 20. storočie, priniesla minimálne dva výsledky. Jednak vyvrátila naivné hľadisko, podľa ktorého majú referenčné texty principiálne inú povahu ako sebareferenčné. Dnes možno povedať, že […] práve pojem reprezentácie (a v realizácii, špecifikujúcej jeho význam aj ako re-prezentácie) možno pokladať za ďalší z podstatných nástrojov, ktorý na jednej strane umožňuje pracovať s textom ako istým druhom performácie reči a na druhej strane umožňuje ponechať v hre aj iné ako len literárne typy dobových stôp […] V každom prípade si možno dobre predstaviť zmysluplnosť pohľadu na literárny text z hľadiska toho, ako reprezentuje istú reč (stratégia reči) a zároveň aj reprezentuje v tejto reči nejaké stavy javov a vecí (objekty, telá, udalosti a ich hodnotové či iné usporiadanie), pričom toto „znovuvyvolávanie“ nie je nejakým zopakovaním teraz už neprítomnej, 1 K Julii Kristeve pozri Petříček 2011: 684; k Michelovi Foucaultovi Deleuze 1996; k Rolan-
dovi Barthesovi Fulka 2009: 445.
18
ale kedysi existujúcej skutočnosti; je naopak vždy novým znakovým stvárnením (Papoušek — Bílek 2010: 64). Alebo ináč — referenčné aj sebareferenčné texty sú vždy svetom v texte a svetom textu. Bez ohľadu na to, či zdôrazňujú ilúziu bezprostrednej skutočnostnej referencie alebo číru textovú a intertextuálnu sebareferenčnosť, sú vždy textami, v ktorých nemožno izolovať ich tematickú, tropologickú a topologickú povahu. Druhým výsledkom diskusie o reprezentácii je presunutie dôrazu z problému referenciality a sebareferenciality na problém rozprávania, ktoré je podľa Ricouera […] zobrazením poznania nášho praktického sveta a nabáda do spoločnej práce na konštruovaní intelegibilného sveta, pričom […] čitateľ je podľa Carla Ginzburga detektívom, lovcom, hľadajúcim stopy a indície, čo mu umožňuje dať príbehu zmysel (Compagnon 2006: 142–143). V tomto smere možno ísť ešte o krok ďalej. Reprezentácia je podľa Geralda M. Edelmana základnou vlastnosťou ľudského vedomia: Schopnosť zastúpiť vec či udalosť určitým znakom (posunkom či slovom) bezpochyby predstavuje jeden zo zásadných krokov vo vývoji pravého jazyka. Znaky sa v priebehu času postupne akumulujú a vytvárajú dostatočne veľký slovník. Rozvoj tohto slovníka ide potom ruka v ruke s rozvojom vedomia vyššieho poriadku. Prvotné vedomé asociácie môžu byť tvorené prostredníctvom metafor a postupom času sa môžu niekdajšie metafory transformovať do precíznejších kategórií osobnej a interpersonálnej skúsenosti. Nasleduje rozvoj schopnosti prerozprávať vlastnú minulosť a väčšia schopnosť chápať časovú postupnosť (Edelman 2010: 91). Túto schopnosť označuje Edelman pojmom mentálna reprezentácia. Tá tvorí jednotný celok, ktorý potom nazýva pripomenutou prítomnosťou, z čoho vyvodzuje, že „jedným z najzákladnejších procesov v mozgoch vyšších živočíchov je schopnosť uskutočňovať percepčnú kategorizáciu, t. j. dávať veciam zmysel“ (tamže: 51). Mentálna reprezentácia je vysoko komplexným javom. Elementárnou, primárnou, singulárnou formou reprezentácie je vnímanie a z neho sa utvárajúce mapy vnímania, „uchopenie prežívania cítenia, napríklad cítenia zelenosti zelenej farby, vnímania horkosti či bolesti“ (tamže: 61 a nasl.). Na pojmy vnímanie, prežívanie, zakúšanie, sebareflektovanie sa viaže pojem scéna: Pokým sústredím svoju pozornosť na akt písania, som si vedomý prúdu slnečného svetla, hluku na ulici, malého nepohodlia mojich nôh na okraji 19
stoličky, a dokonca fringe, čo je Jamesov pojem pre takmer nepociťované udalosti či objekty. Zvyčajne nie je možné redukovať túto integrovanú scénu na jedinú vec. Scéna […] môže navyše obsahovať rad nesúvislých prvkov, pocitov, vnemov, obrazov, spomienok, myšlienok, emócií, túžob, bolestí, vágnych pocitov atď. (tamže: 20). Scéna má vždy istú atmosféru, naladenie,2 ktoré mení situáciu v prostredí a určuje rozpoloženie subjektu, vstupujúceho „na scénu“ (Böhme 2001: 45–72). K pojmu scéna prináleží pojem atmosféra ako výraz emocionálneho naladenia, ktoré pri vstupe subjektu do prostredia mení situáciu prostredia aj subjektu. Chápanie reprezentácie ako vlastnosti vedomia umožňuje urobiť ďalšie dva kroky. Skutočnosť možno v tomto zmysle chápať ako skutočnosť vedomia, čo umožňuje podstatne rozšíriť samotný pojem skutočnosti. Lebo skutočnosť v našom vedomí reprezentuje vnímanie, pociťovanie, reflektovanie, štruktúrované stavy našej mysle, jej uvedomené figuratívne a geometrické obrazy, bdelé stavy, sny, vidiny, halucinácie, naše nevedomie, anticipáciu budúcnosti a utváranie pamäti, predstavy možných, fiktívnych svetov. Reprezentácia sa v tomto zmysle prestáva viazať na mimézis, napodobňovanie, a stáva sa reprezentáciou vedomia v celej jeho rozľahlosti a štruktúrovanosti, pričom je znovuvyvolávaním, nie „nejakým zopakovaním teraz už neprítomnej, ale kedysi existujúcej skutočnosti, ale naopak vždy novým stvárnením, ktorého zmysel lovíme na zák lade indícií a stôp“ (Compagnon 2006: 143). Semioticky to znamená zmenu dôrazu zo saussurovských dichotómií na peirceovské interferenčné indície. Referencialitu a sebareferencialitu chápeme v tomto zmysle ako rozličné spôsoby reprezentácie vedomia, zastúpené určitými špecifickými znakmi a rétorickými figúrami. V prípade markantnej referenciality ide predovšetkým o systém komplikovaných a komplexných figúr opisu, mena (tváre) a perspektívy. V prípade zdôraznenej sebareferenciality ide zase o figúry textovej faktúry. V oboch, akokoľvek krajných prípadoch však ide vždy o figúry, aj keď v prvom prípade o obraz antropomorfných figúr, v druhom ich dezantropomorfizovaných stôp. Proti sebe nestoja raz osoby a druhý raz sebareprezentácie textu, ale vždy len a len textové figúry, aj keď raz sa kladie dôraz na svet v texte, ktorý je aj svetom textu, a druhý raz na svet textu, ktorý je aj svetom v texte. Téma má totiž vždy topologickú a tropologickú povahu. Vyjadruje ju systém vzťahov medzi jednotlivými subjektmi, vzťahy v prostredí, v čase, v lyrickej výpovedi (enunciácii) a epickom dianí (naratíve) a systém trópov (rétorických figúr). 2 O probléme naladenia a rozdielu medzi pojmom naladenie a atmosféra píše Gumbrecht 2011.
Kritiku Böhmeho pojmu atmosféra podáva David E. Wellbery v hesle Stimmung (Barck 2003: 703–733).
20
Zastupuje ju svet znakov a hodnôt, ktoré im pripisujeme vo vedomí, raz viac či menej referenčných, inokedy sebareferenčných. Oblúk od referenciality k sebareferencialite dopĺňa potom prechod od sebareferenciality k referencialite, aj keď nejde o genetickú postupnosť a zrejme ani ontologickú následnosť, ako nás o tom presvedčil prechod od sebareferenciality trompe-lʼœil knižných ilustrácií k referencialite obrazu pri vzniku rano holandského realistického zátišia. Antoine Compagnon na jednom mieste priam vášnivo konštatuje, že […] stále ide o tú istú násilnú, manichejskú binárnu logiku, takú drahú literátom — obsah alebo forma, opis alebo narácia, reprezentácia alebo významovosť, ktorá vytvára dramatické alternatívy a núti nás narážať do stien a bojovať s veternými mlynmi. A pritom literatúra je miesto na pomedzí, miesto, ktorým sa cez steny prechádza (tamže: 150). Compagnon tu v podstate hovorí o semiotických pomedziach, ktoré utvárajú kĺzavé hranice medzi jednotlivými spôsobmi, modalitami, médiami a fun kciami reprezentácie vedomia. Možno ich skusmo vyznačiť ako kartografiu pomedzných situácií a ich interferencií. Elementárnou je situácia prechodu medzi telesnosťou a znakovosťou, ktorá sa dá vyznačiť ako pomedznosť znakovosti telesnosti a telesnosti znakovosti. Ide o interferenčný vzťah medzi telesnosťou a písmom, telesnosťou a obrazom, telesnosťou a hlasom. V médiu písma ide o interferenčnú pomedznosť medzi enunciáciou a naráciou, medzi dianím vnímania a vnímaním diania. Vo vzťahu písma a obrazu hovoríme o pomedznosti dvoch médií a s nimi aj dvoch spôsobov reprezentácie vedomia. Pomedznú povahu obrazu tvoria potom interferencie viditeľného a neviditeľného (nepredstaviteľného), figuratívnosti a abstrakcie. Reťazec sa napokon končí na jednej strane spätnou minimalizáciou, zeroalizáciou a serializáciou opulentného synestetického obrazu na písmo a na druhej strane pomedznosťou, vymedzenou stratou praktickej funkcie vecí, ktoré sú indexom telesnosti a jej znovuvyvolaním v novom zarámovaní (frame), v ktorom sa vec stáva stopou miznúcej telesnosti. Toto je prvé rozlíšenie, pri ktorom ešte neuvažujeme na úrovni jednotlivých spôsobov reprezentácií a nemožno ho nijako stotožňovať s pojmom referenciality a už vonkoncom nie s pojmom realizmu, lebo zahŕňa aj tie vlastnosti vedomia, ktoré pokladáme za sebareferenčné alebo sekundárne referencializované textom. 1.2 REFERENCIALITA A REALIZMUS
Až uvedomením si rozdielu medzi reprezentáciou a referencialitou sa dostaneme k problému realizmu. Od uverejnenia známej štúdie Romana Jakobsona 21
„O realismu v umění“ uplynulo už pomaly sto rokov. Jakobson v nej podotýka (Jakobson 1995: 138), a platí to až podnes, že pojmu realizmus sa nedarí a jeho nekritické užívanie, obsahovo celkom neurčité, viedlo k osudným následkom. Definuje realizmus ako umelecký smer, ktorý si kladie za cieľ čo možno najbližšie reprodukovať skutočnosť, usilujúci sa o maximum pravdepodobnosti. Následne ukazuje mnohoznačnosť tohto pojmu a vymenúva minimálne päť jeho významov: 1. tendenciu, podľa ktorej sa realistickým mieni také dielo, ktoré autor zamýšľa ako pravdepodobné, 2. dielo, ktoré čitateľ vníma ako pravdepodobné, 3. súhrn charakteristických čŕt určitého umeleckého smeru, 4. intenzifikáciu rozprávania pomocou obrazov priradených na základe súmedznosti (selekcie), t. j. prechod od vlastného pomenovania k metonymii a synekdoche, 5. požiadavka dôslednej motivácie, realizácie básnických postupov. Z nášho hľadiska je zaujímavé aj Jakobsonovo konštatovanie, ako narábajú s pojmom realistický avantgardné či moderné smery na začiatku 20. storočia, ktoré pokladajú za realistické to, čo je dobovo markantné, takže z tohto hľadiska mala byť realistická práve avantgarda. Jakobsonova úvaha je jednoznačne ironická. Jej cieľom je subverzia pojmu realizmus, o ktorom nakoniec píše, že je vrecom, kam možno napchať všetko, na čo si len pomyslíme. Jakobson sám pritom nikde nepíše, čo si predstavuje pod pojmom realizmus — implicitne ho napokon odmieta ako nevedeckú causerie. Nadužívanie pojmu realizmus poznáme veľmi dobre z jednotlivých projektov dejín slovenskej literatúry. Literárne dejepisectvo (ako dejepisectvo vôbec) je dieťaťom pozitivizmu 19. storočia, jeho realizmu, spočívajúceho v tendencii „verne reprodukovať, rekonštruovať dejiny“ a podať kauzálno-funkčný, teleologický (v širokom zmysle slova heglovský) obraz dejín, smerujúcich k istému (vopred stanovenému) cieľu. Takto sa potom používajú v dejinách slovenskej literatúry pojmy ako „opisný“, „objektívny“, „kritický“, „ideálny“, „socialistický“ realizmus, ako aj pojmy prvá, druhá, tretia vlna realizmu, pričom je pozoruhodné, že pojem realizmu (ako tretej vlny) prekrýva ešte aj u Michala Chorvátha v jeho známych úvahách Otrávená generácia a Romantická tvár Slovenska slovenskú prózu dvadsiatych rokov 20. storočia. Táto teleologická predstava dejín, ktorej posledným výhonkom bola konštrukcia, v ktorej ústili dejiny slovenskej literatúry do socialistickej literatúry (a socialistického realizmu), je ešte stále veľmi húževnatá. Skrýva sa za ňou literárnohistorická konštrukcia realizmu a jeho jednotlivých foriem ako historického úbežníka slovenskej literatúry. Tento panrealistický literárnohistorický konštrukt vychádza z redukcie realizmu na napodobenie, z čoho potom vyplýva tvrdenie o realistickosti všetkých textov, založených na mimetickom princípe. Paradoxne sa táto teória stýka v tomto bode so základnými princípmi, na ktorých vybudoval Erich Auerbach svoj koncept realizmu (Auerbach 1968). 22
V Jakobsonovej úvahe je zaujímavá ešte jedna vec. On sám zmiešava v podstate dva významy slova realistický. Raz ho používa ako smerový pojem, vyznačujúci istý dobový diskurz (epochu), druhý raz ako poetologický pojem. Nie je to náhoda. Mnohé literárnohistorické pojmy transformujú nejakú markantnú poetologickú vlastnosť na charakterizovanie istej doby. Pri pojme záhyb na to poukázal Gilles Deleuze. Kultúrnohistoricky sa stal princíp záhybu v období baroka taký markantný, že dal dodatočné pomenovanie celému kultúrnohistorickému diskurzu. Ale podobne to platí aj o pojmoch ako romantický, symbolistický a pod. Jakobson používa tri poetologické pojmy: pravdepodobnosť, súmedznosť, dôsledná motivácia (kauzálnosť). Realizmus však preňho ešte stále ostáva primárne pojmom, vyznačujúcim literárny či umelecký smer. Pre Auerbacha sa však už realizmus stáva základným estetickým pojmom, ontologicky vyznačujúcim mimézis ako napodobňovanie skutočnosti. Samotný pojem prestáva mať uňho literárnohistorickú povahu, prekrýva ako princíp napodobňovania všetky epochy a smery, hoci má uňho aj smerový význam: „moderný realizmus, tak ako sa konštituoval vo Francúzsku na začiatku 19. storočia […] je pre neskoršie utváranie literárneho napodobňovania úplnejší a dôležitejší ako súdobými romantikmi proklamované miešanie sublimného s groteskným“ (Auerbach 1968: 498). Auerbach totiž konštruuje pojem realistický ako náprotivok k pojmu romantický, nadužívaný a zneužitý v tridsiatych rokoch 20. storočia v nemeckej germanistike, pričom jeho pojem realistický sa zase stal aj súdobým náprotivkom pojmu socialistický realizmus, ktorý ideologicky zneužil pojem realizmu. Roland Barthes šiel o krok ďalej. Pojem realistický uňho znamená „efekt reality“, „dojem skutočnosti“: naratívne a deskriptívne detaily“, detail, ktorý „sa nedá vymyslieť“ a „pôsobí pravdivo“. Ak urobíme ešte jeden krok smerom k problému figuratívnosti textu, ocitneme sa priamo uprostred našej problematiky realizmu ako tropologického problému. Hypolepsa je totiž podľa Jana Assmanna „rétorická figúra približovania sa pravde“, metalepsa zase podľa Gérarda Genetta „figúra, vyjadrujúca vzťah medzi diegézou a metadiegézou“. Referenčné hypoleptické figúry, ktoré sú príznačné pre historické naratívy, figuralizujú predstavu niečoho, „čo máme priamo pred sebou“ a čo sa pohybuje v istom kauzálno-finálnom rámci. Preto sú metaforami udalosti, dejinnosti ako kauzálno-finálneho diania, smerujúceho k určitému cieľu, akým je narodenie a smrť panovníka, vznik a zánik ríše, úspech alebo neúspech pri dobývaní teritória, biograficky chápaný život a pod. Metaleptické figúry poukazujú sebareferenčne na faktúru textu. Diderot napríklad metalepticky uvažuje v Jakubovi fatalistovi: „Čo bráni, aby som pánovi nenasadil parohy“ a Vilikovský ironicky podotýka v zdvojenom kóde, odkazujúcom na postavu Strakeleho vo svojej novele Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch (1989) a na citát z románu Gustava Flauberta Pani Bovaryová (1857): „Nie som pani Bovaryová ani Strakele…“ 23
Rétorickými figúrami hypolepsy sú ekfráza a prozopopeja, ekfráza ako figúra opisu, prozopopeja ako figúra identity, mena a tváre. Oproti týmto hypoleptickým figúram stojí katachréza a metalepsa. Katachréza ako figúra zlomu a metalepsa ako kategória sebareflexie zase nahradzujú ekfrázu ako figúru rea listického obrazu, lebo rušia kauzálno-finálny poriadok a lineárnu následnosť rozprávania. Obe sú figúrami heterogenity textu, ktorou sa eliminuje ilúzia jeho ucelenosti, kauzality a finality a obe zdôrazňujú fikčnú povahu textu oproti mimetickej, ako to pod pojmom heterokozmie opísali Meyer Howard Abrams (Abrams 2001: 287) a Lubomír Doležel (Doležel 2003). Pre našu úvahu je však kľúčový pojem mentálnej reprezentácie. Ako sme už povedali, podľa Edelmana tvorí „jednotný celok, pripomenutú prítomnosť“ a je schopná „uskutočňovať percepčnú kategorizáciu, t. j. dávať veciam zmysel“. Referencialita ako vlastnosť mentálnej reprezentácie je v tomto zmysle vysoko komplexnou formou a veľmi komplexným javom. To je v našej súvislosti celkom podstatné konštatovanie, lebo to nezodpovedá zabehanému spôsobu uvažovania, ktoré pokladá referencialitu za jednoduchú a sebareferencialitu za veľmi komplexnú formu reprezentácie. Z tohto hľadiska sú potom referenčné figúry mentálnych máp komplikované práve vo svojej komplexnosti. Postava ako komplexná figúra je napríklad celkom iste komplikovanejšou figúrou ako prozopopeja, figúra mena či tváre alebo signatúra, odtlačok prsta či DNA ako figúra individuálnej totožnosti. Zvláštnosť utvárania komplexných referenčných figúr spočíva však práve v tvorbe ilúzie samozrejmosti a jednoduchosti, pričom sú vlastne najrafinovanejšími rétorickými figúrami. Pokiaľ sa zaoberáme pojmom realizmus, ustavične musíme mať na zreteli jeho podvojnosť a ambivalentnosť. Raz je v zmysle znakovej reprezentácie synonymom referenciality, ktorá je v podstate v takej alebo onakej, príznakovej (markantnej) alebo nepríznakovej (arbitrárnej) podobe prítomná v rozličnej miere v každom, a to aj radikálne sebareferenčnom texte. Ide o ontologickú kategóriu a primeranejšie ako o realizme je hovoriť o referenčných a sebareferenčných figúrach. V tomto zmysle sa dá hovoriť aj o tematologickom obrate, v ktorom sa tematika neoddeliteľne spája s tropikou a topikou textu. Druhý raz vyznačuje pojem realizmus nielen referenčne príznakovú formu reprezentácie, ale aj jej kauzálno-finálny rozmer „podobnosti a následnosti“. Len v takomto význame potom môžeme hovoriť o realizme ako o literárnohistorickej kategórii. 1.3 PODVOJNOSŤ REALIZMU
Podvojnosť pojmu realizmus vedie k častej zámene jeho poetologickej a literárnohistorickej povahy. Ak sa literárnoteoreticky chápe realizmus ako mimézis, figúra podobnosti, napodobovania skutočnosti alebo v jemnejšom rozlíšení ako kód a efekt reality, jeho rétorickými figúrami sú predovšetkým ekfráza a prozopopeja, opis a metonymia individuálnej identity. Pre realizmus ako kategóriu 24
literárnohistorického diskurzu je to však nedostatočné vymedzenie. Preň nestačia poetologické kategórie „podobnosti“, ekfrázy (opisu) a prozopopeje (individuálnej identity). Jeho filozofickým pozadím je kauzálno-finálny koncept sveta a východiskom formulácia Augusta Comta o podobnosti a následnosti, ako ju prevzal Oskár Čepan: Ľudský duch, uvedomujúc si, že absolútne poznatky nemožno nadobudnúť, vzdáva sa hľadania pôvodu a účelu vesmíru, ako aj poznania vnútorných príčin javov, aby sa pomocou zložitého usudzovania a pozorovania venoval objavovaniu ich skutočných zákonov, t. j. ich stálych vzťahov následnosti a podobnosti (Čepan 1984: 23). Kľúčovou poetologickou kategóriou kauzálno-finálneho konceptu sveta, založeného na pravdepodobnosti, podobnosti a následnosti, je entyméma ako rétorická figúra pravdepodobnosti. Má metonymickú povahu a zodpovedá tomu, čo sa nazýva „konkrétnosťou“, „kusom životnej pravdy“.3 Entyméma je „úsudkom, ktorého jeden predpoklad nie je výslovne vyjadrený, ráta sa tu s bežnou mienkou, bežným porozumením ,veciam ľudským‘; prostriedok hľadania pravdy, konsensu, pôsobenia na druhých v oblasti vecí nie istých, presných, spoľahlivých, ktoré môžu nastať aj nenastať“. Entyméma je jedna z kategórií Aristotelovej estetiky a Fedor Matejov, opierajúc sa o výklad A. F. Loseva, hovorí o „entymémach ako istom type úsudkov a toposoch, resp. topoi, ako o trsoch životných faktov nielen v súvislostiach rétoriky a vôbec životne praktickej argumentácie, ale aj ako o ‚logike rozvíjania sujetu v umeleckom diele‘“ (Matejov 2015: 197). Entyméma je hypoleptickou figúrou približovania sa pravde, založenou na detaile, ktorý jej má dodať spoľahlivosť, vierohodnosť a dôveryhodnosť, uchopiteľnú „bežnou mienkou“, „bežným porozumením“, zakladajúcim sa na elementárnom presvedčení, že kauzálno-finálny princíp v konkrétnom aktuálnom životnom svete funguje a že sa v ňom možno podľa neho orientovať. Podvojnú povahu pojmu realizmus možno najlepšie charakterizovať jeho markermi. Ak sú z mimetického (literárnoontologického) hľadiska postačujúce kritériá podobnosti, ekfrázy a prozopopeje, z hľadiska realizmu ako diskurzu a literárnohistorickej udalosti k nim musia pribudnúť finálno-kauzálne kategórie pravdepodobnosti a približovania, podobnosti a následnosti a kľúčová poetologická kategória entymémy. 1.4 KONFIGURÁCIE REALIZMU
Z podvojnosti realizmu vyplýva aj základné rozlíšenie jeho konfigurácií. Pokiaľ hovoríme o slovenskej literatúre 19. storočia, môžeme hovoriť o type 3 Pozri kapitolu Ivany Taranenkovej „Konfigurácie slovenského literárneho realizmu“.
25
romantického, biederemeierovského, realistického, parnasistického, naturalistického a modernistického kódu podobnosti či efektu reality. V realistickom diskurze slovenskej literatúry s jeho zmiešanou, často pomedznou povahou interferenčných indícií, ktoré sú markantnejšie ako časté dichotómie, sa tieto typy často zamieňajú, čo vedie k mnohým nedorozumeniam, pretože podobnosť je príznačná nielen pre slovenskú realistickú prózu, ale aj pre všetky ostatné prozaické diskurzy 19. storočia, a tak sa často práve na základe ekfrastického charakteru prózy, založenej na opise a životnom detaile, zamieňa biedermeierovská a romantická, romantická a realistická, realistická a parnasistická či modernistická próza, pričom k zámenám dochádza neraz aj preto, že jednotlivé typy próz na seba vzájomne odkazujú a všetky diskurzy sa viažu na spoločný obrodenecký model slovenskej kultúry 19. storočia. K osobitným konfiguráciám dochádza však predovšetkým v rámci realistického diskurzu, založeného nielen na princípe podobnosti a ekfrastickosti, ale aj pravdepodobnosti, príčinnej následnosti a entymematickosti. Jednotlivé markery sú v jednotlivých textoch slovenského realizmu najčastejšie slabé a difúzne, kombinované s biedermeierovskými, romantickými, naturalistickými a modernistickými príznakmi, čo vedie ku konfiguráciám, v ktorých sa zrovnočasňujú rôznočasné a zrôznočasňujú rovnočasné momenty. Vyplýva to aj z často latentnej povahy slovenského realistického diskurzu a „slabej“ povahy realizmu ako literárnohistorickej udalosti, čo je v priamom protiklade s tradičným panrealistickým konceptom „silného realizmu“. Zmiešaná povaha slovenského realistického diskurzu sa prejavuje aj vo vnútorných konfiguráciách samotných textov. Často v nich nájdeme vedľa seba slabo alebo silnejšie spojené a previazané realistické a klasicistické, realistické a romantické, realistické a naturalistické, realistické a parnasistické alebo rea listické a modernistické prvky, ktoré vytvárajú osobité konfigurácie, pri ktorých je často ťažké určiť, čo tvorí „základ“ a čo „komentár“ textu. Realistické konfigurácie vytvárajú v slovenskej literatúre 19. storočia sieť založenú na osobitných konfiguráciách v rámci troch súradnicových systémov: vo vzťahoch podobnosti a odlišnosti medzi jednotlivými literárno historickými diskurzmi a udalosťami, v tkanive osobitnej konfigurácie rea listického diskurzu a v tkanive osobitných konfigurácií vo vnútri jednotlivých textov realistického diskurzu.